História školy

Na začiatku 20. storočia len v regióne dnešného stredného Slovenska bolo evidovaných 1 942 sluchovo postihnutých, z uvedeného počtu bolo 566 detí. Nebola im poskytnutá žiadna starostlivosť, zostávali na ťarchu v rodine. Vykonávali rôzne hrubé domáce práce na hospodárstvach ľudí väčšinou za poskytnutie stravy a ošatenia. Mnohí z nich sa v rokoch dospelosti opustení túlali po mestách a dedinách, živili sa žobraním a drobnými krádežami, čím spôsobovali spoločnosti vážne problémy. Nebolo žiadnej inštitúcie, ktorá by sa starala o ich prípadné zaškolenie, vyučenie sa remeslu a vykonávanie práce zodpovedajúcej ich sociálnemu postaveniu.

Najbližšie ústavy boli vo Váci a Budapešti. Profesor budapeštianskeho ústavu pre hluchonemých Koloman Hercsuth, pôvodom rodák zo stredného Slovenska, pri vzájomných stretnutiach so svojím priateľom a starostom mesta Kremnica Emilom Palkovičom a poslancom Józsefom Chabadom často diskutovali o riešení problému s výchovou a vzdelávaním nepočujúcich. Koloman Hercsuth presviedčal menovaných o potrebe zriadiť aj v tejto oblasti ústav, ktorý by sa staral o zaškolenie hluchonemých, tak vznikla myšlienka vytvorenia ústavu.

Finančné pomery mesta Kremnica boli v tomto období najpriaznivejšie pre založenie a ďalší rozvoj takejto ustanovizne. Myšlienka založiť ústav si našla mnohých prívržencov ale aj odporcov.

Aby verejnosť hlavného banského mesta bola informovaná o možnosti vzdelávania hluchonemých, Koloman Hercsuth urobil prednášku a zároveň predviedol aj ukážku so štyrmi nepočujúcimi žiakmi, ktorých priviedol so sebou z Budapešti. Úplne si tým získal prítomných a bola nastolená otázka akým spôsobom, čo najlepšie a najrýchlejšie riešiť vzdelávanie sluchovo postihnutých.

Nasledovali dva roky vzájomných dohovorov medzi Kremnicou a ministerstvami v Budapešti, až konečne nariadením Ministerstva kultúry a náboženstva zo dňa 28. mája 1903 bol určený za riaditeľa a zároveň aj vyučujúceho Koloman Hercsuth. Týmto nariadením zo strany štátu bola myšlienka založenia ústavu uskutočnená.

Dňa 1. októbra 1903 sa začalo vyučovanie na novozaloženom ústave pre výchovu a vzdelávanie hluchonemých v Kremnici s dvanástimi žiakmi. Tento ústav ešte nebol úplne v rukách štátu a preto musel Koloman Hercsuth z vlastnej iniciatívy vykonať niekoľko zbierok v prospech ústavu.

Oficiálny názov ústavu bol „Štátom podporovaný ústav pre vzdelanie hluchonemých detí“ v Kremnici. Súčasná budova školy ešte nebola postavená, vyučovať sa začalo v  budove „Domu osvety“ v Kremnici. Náklady znášalo mesto Kremnica. Ročné subvencie platili župy- tekovská, oravská, zvolenská, turčianska, liptovská a trenčianska.

Uhorský štát hradil náklady na vnútorné zariadenie školy a mzdy vyučujúcim. Vyučovalo sa orálnou metódou po maďarsky 24 hodín týždenne. Ďalší jazyk sa žiaci mohli učiť na žiadosť rodičov, čo si však museli sami financovať. Chovanec nemohol ústav navštevovať viac ako desať rokov, ak viackrát prepadol bol vylúčený. Školné sa neplatilo, žiaci boli umiestnený v rodinách za mesačný poplatok 24 korún.

V ďalšom školskom roku sa ústav rozšíril o ďalšiu triedu, nového učiteľa aj predmety. Počet žiakov v prvom ročníku bol pätnásť, v druhom deväť.

Ústav sa každým rokom rozširoval o jednu postupovú triedu. V roku 1905 opustil riaditeľ a zakladateľ Koloman Hercsuth Kremnicu a odišiel do Bratislavy, kde zorganizoval založenie bratislavského ústavu pre vzdelávanie hluchonemých a stal sa jeho riaditeľom. Po odchode Kolomana Hercsutha  z kremnického ústavu obsadil post riaditeľa Ján Ladislav Nécsey.

V roku 1906 bol ústav oficiálne podriadený Ministerstvu kultúry a náboženstva. Dňa 6. mája 1906 mestská rada rozhodla o vybudovaní moderného pedagogického ústavu pre hluchonemých.

Od februára do júna 1907 sa konala v ústave inšpekcia, ktorou bol poverený komisár Ľudovít Klis z budapeštianskeho ústavu. Riaditeľ ústavu J.L. Nécsey bol preložený do Kapošváru a jeho miesto obsadil Zigmund Várady, profesor z budapeštianskeho štátneho ústavu pre vzdelávanie hluchonemých.

Školský rok 1909/1910 je dôležitý v histórii ústavu. Otvorením novej prvej triedy sa ústav vyvinul na riadnu osem triednu školu. V máji 1910 bol založený spolok starostlivosti o hluchonemých, ktorý organizoval zbierky pre ústav. Filiálky sa nachádzali ešte v Turčianskom Svätom Martine, v Žiline, v Leviciach a Banskej Štiavnici. V tom istom roku predložili riaditeľovi ústavu plány na výstavbu nového ústavu. Na území Uhorska sa konali každoročne pravidelné zbierky na podporu chudobných hluchonemých žiakov.

V ústave v tomto čase učili známe osobnosti- maliar Vojtech Angyal vyučoval kreslenie a známy maďarský spisovateľ Alexander Borkély bol vychovávateľom. Mestská rada v roku 1909 zmenila pôvodné rozhodnutie a navrhla Ministerstvu kultúry a náboženstva stálu subvenciu 3 000 korún ročne, čo vážne ohrozilo existenciu ústavu a snaha udržať ho bola nad ľudské sily.

V školskom roku 1911/1912 sa prvýkrát začala výučba učňov, ktorých sa podarilo umiestniť u remeselníkov v Kremnici.

V roku 1913 sa začala stavba novej budovy. Mala byť vystavaná podľa najnovších pedagogických zásad a stať sa „Ozajstnou dielňou ľudskosti“, kde mali byť v budúcnosti sňaté putá nemoty mnohým hluchonemým deťom.

Rok 1914 je pamätným v dejinách všetkých národov. Z bojísk privážali ranených a ukladali ich v novootvorenom ústave. Vyučovalo sa iba v triedach prvého poschodia, ostatné miestnosti a poschodia boli obsadené vojakmi. Vyučovanie sa začalo až 10. decembra 1914. Moderné zariadenie ústavu bolo značne poškodené. Budova ústavu bola vrátená mestu.

V ťažkých vojnových časoch sa v meste rozšírila španielska chrípka, ktorá nešetrila ani žiakov ústavu. Z toho dôvodu bol ústav na 6 týždňov zatvorený.

V roku 1915 bol riaditeľ ústavu Zigmund Várady preložený do Budapešti za zástupcu riaditeľa a na jeho miesto bol menovaný profesor peštianskeho ústavu František Kegler.

Po rozpade Rakúsko- Uhorska vzniká viacero nových štátov, aj Československá republika. Mottom ústavu je „Tvoriť, budovať a dúfať“. Školský rok 1918/1919 sa začínal ako ostatné vojnové roky. V ústave sa naďalej vyučovalo v maďarskom jazyku. Trvalo to až do 8. februára 1919, kedy bol ústav prevzatý do Československej štátnej správy. Profesorský zbor aj riaditeľ boli prepustený. Ponechali iba Štefana Sobolovského, ktorého od 1. marca 1919 vymenovali za riaditeľa ústavu.

Štefan Sobolovský vyučoval sám 56 detí 48 hodín týždenne v slovenskom jazyku. Z tohto dôvodu bolo vyučovanie rozdelené na dopoludňajšie a popoludňajšie. Prvého mája boli do ústavu pridelení noví profesori.

Rodičia z celého Slovenska prichádzali so svojimi sluchovo postihnutými deťmi do Kremnice, kde sa vyučovalo v slovenskom jazyku. Štefan Sobolovský so svojimi kolegami naučili žiakov za štyri mesiace hovoriť po slovensky tak, že v bežnom živote už vôbec nepoužívali maďarský jazyk. Hlásilo sa 250 žiakov, ale prijatých mohlo byť len 50. V roku 1920/1921 bolo v škole 143 žiakov v 12 triedach.

Žiaci boli ubytovaní v internáte školy. V živote hluchonemých detí to znamená veľký obrat, pretože väčšina z nich pochádzala z chudobných rodín a život v internáte znamenal pre nich niečo celkom nové. Výchovný význam internátu je badateľný z hľadiska fyzického rozvoja detí a hygienických požiadaviek.

Kým jelšavský ústav zápasil s veľkým nedostatkom žiakov v kremnickom je taký nápor, že mohol zásobiť tri ústavy. Príčinou toho je tradícia a dobré meno ústavu. Následkom toho musela byť vykonaná rajonizácia nepočujúcich detí na Slovensku.

V tom čase vznikol nový problém, čo so žiakmi, ktorí ukončili svoje štúdium v deväťročnom ústave. Riaditeľ ústavu s povolením Ministerstva školstva a národnej osvety skúsil zriadiť živnostenskú  pokračovaciu školu. Od 1. januára 1923 sa začalo vyučovanie na pokračovacej živnostenskej škole pre obuvníkov a dámske krajčírky. Táto škola pôsobila pri ústave v Kremnici pod jedným riaditeľstvom.

V školskom roku 1923/1924 bola otvorená prípravná trieda, ktorá mala ráz materskej školy a jej úlohou bolo nahradiť hluchonemému dieťaťu predškolské vývinové obdobie. Žiaci sa tu učili odzerať reč z úst hovoriacich a rozvoj zmyslového poznania napomáhal výchovou zraku a hmatu.

Z historického aspektu treba spomenúť artikulačný prístroj, ktorý v roku 1923 zostavil Arnošt Schwangmeier, odborný učiteľ v Kremnici.

V roku 1929/1930 sa prvý krát otvorila pomocná trieda a ostatné triedy sa diferencovali. Bolo to vlastne otvorenie dnešnej špeciálnej základnej školy pre sluchovo postihnutých. To znamená, že boli otvorené tri prvé triedy A, B, C. V skupine A boli vychovávaní a vzdelávaní nadaní a normálni hluchonemí si zbytkami reči, v triede B boli normálni hluchonemí a v triede C slabo nadaní chovanci. Diferencované vyučovanie sa veľmi osvedčilo. Napriek tomu, že v Európe vrcholila hospodárska kríza, stavy žiakov aj učiteľov v ústave stúpajú. Koncom školského roku pôsobí v ústave 30 profesorov a v 34 triedach sa učilo 450 žiakov.

Rok 1933 bol dôležitým medzníkom v dejinách ústavu. Živnostenská škola, ktorá bola dlhé roky súčasťou ústavu sa 1. januára 1933 osamostatnila. Jej správou bol poverený zástupca riaditeľa Václav Jankovec. V školskom roku 1932/1933 bol riaditeľ ústavu Štefan Sobolovský preložený do Dubnice nad Váhom a na jeho miesto nastúpil Viliam Gaňo, ktorý bol dušou ústavu. Poriadal vzdelávacie semináre pre učiteľov a vychovávateľov.

V tomto roku sa začal budovať dnešný internát, ktorý bol odovzdaný do užívania až 18. októbra 1936. Náklady na stavbu boli štyri milióny korún. Internát mal osem jednotiek a každá jednotka pozostávala z dvoch spální, jednej dennej miestnosti, umyvárne, prezuvárne, potrebných vedľajších miestností a izby pre vychovávateľku, ktorá viedla túto jednotku s 30-35 žiakmi. Okrem toho mal internát spoločnú jedáleň, na tú dobu moderne zariadenú kuchyňu, práčovňu, nemocničné oddelenie a okolo budovy záhradu a ihriská.

V tomto období bolo v ústave osem žiakov, ktorí nemali rodinu a zostávali v ňom aj cez Vianoce a prázdniny.

Školské vyučovanie sa veľmi spájalo so životnou praxou a výchovou k práci, okrem ručných prác sa chovanci venovali aj práci v záhrade. Každé dieťa malo pridelený záhon.

V rokoch 1935-1937 sa stav učiteľov konsolidoval, mnohí nadobudli odbornú kvalifikáciu skúškou, na ktorú ich pripravoval riaditeľ ústavu Viliam Gaňo. V tom čase prichádza do ústavu odborný učiteľ hluchonemých detí Gejza Reipich, ktorý pomáhal aj mladým učiteľom.

Riaditeľ ústavu Viliam Gaňo v čase svojho pôsobenia na kremnickom ústave dbal na všestranný rozvoj žiakov a chovancov po stránke kultúrnej, športovej a profesionálnej, ale najmä aby všetko spoznané a prežité bolo späté s rečou. Pripravoval naďalej odborné semináre pre učiteľov.

Vyhlásením mobilizácie brannej moci bola budova ústavu v auguste 1938 zabraná pre vojenské účely. Časť učiteľov nastúpila k vojsku. Niektorí učitelia boli porozdeľovaní po školách. Prestalo sa vyučovať.

V januári 1940 bolo znova povolaných päť učiteľov do vojenskej služby a Viliam Gaňo bol nútený prijať päť nových učiteľov bez odbornej praxe a zriaďovať doškoľovacie semináre.

Napriek situácii sa škola intenzívne pripravovala na Akadémiu hluchonemých usporiadanú 27. marca 1941. Žiaci ústavu predviedli divadelné scény zo života hluchonemých, tanec a telocvik. Akadémia mala mimoriadny úspech. Po nej dňa 7. júna 1941 sa konala podobná Akadémia bratislavského ústavu v Slovenskom národnom divadle, ktorá mala tiež vynikajúcu úroveň.

V školskom roku 1942/1943 bol ústavu pridelený ušný a krčný lekár Dr. Erich Koliš. Jeho úlohou bolo zisťovať komplexný ušný, krčný, nosný nález žiakov, vykonávať funkcionálne skúšky sluchu a rovnováhy, liečenie akútnych a chronických ochorení v odbore otolaryngológie. Skúmal aj anamnézy hluchonemých žiakov a zúčastňoval sa porád s učiteľským zborom, čo prispelo k prehĺbeniu zdravotno-výchovnej činnosti.

V dôsledku vojnových udalostí sa školský rok 1943/1944 začal v októbri. Učebné osnovy sa museli zvládnuť za osem mesiacov. Ďalší školský rok bol ešte ťažší, lebo mesto padlo do nemeckej okupácie. Nemecké gestapo obsadilo byty učiteľov. Z členov učiteľského zboru boli zatknutí Mikeska, Šterba, Gaňo. Budova ústavu slúžila ako nemecká poľná nemocnica. Mesto bolo oslobodené až 3. apríla 1945.

Dlhoročný riaditeľ ústavu V. Gaňo bol služobne pridelený na Povereníctvo školstva a národnej osvety v Bratislave.

Po druhej svetovej vojne sa začalo vyučovať až koncom septembra. Deti boli podvyživené. Ústav v tomto období navštevovalo 230 žiakov. Za pomoci amerického červeného kríža boli ústavu poskytnuté potraviny, vitamíny, sladkosti, šatstvo a obuv. Majetok ústavu bol zničený.

V školskom roku 1947/1948 boli okrem iných učiteľov prijatí Michal Gaži, Vladimír Simko, Jaroslav Karaska. Keďže odborné štúdium s problematikou výchovy hluchonemých nebolo otvorené, bol usporiadaný pedagogický seminár, odborné prednášky a náčuvy dva krát týždenne, ktoré viedol Gejza Šterba od septembra do júna.

Podľa zákona jednotnej školy z roku 1947 sa robila reorganizácia všetkých škôl v Československej republike. Ústav bol rozčlenení na osobitnú a národnú školu pod jednou správou a na strednú školu pod samostatnou správou.

V školských rokoch 1948 až 1954 sa ústav naďalej rozširuje, konajú sa prednášky a konferencie o metódach vyučovania a praktickej fonetike. V školskom roku 1950/1951 sa na škole začala výučba podľa pohybovej metódy. Konali sa výmeny žiakov s inými školami, najmä českými.

V školskom roku 1953/1954 sa zlučuje osobitná, národná a stredná škola pod spoločný názov: „Osemročná stredná škola pre hluchonemých v Kremnici“. Vedením školy bol poverený Ladislav Hanula.

V roku 1955 bola otvorená jedna trieda materskej školy. Na školu pribudol Juraj Fajčík.

Historickou udalosťou z pohľadu špeciálno-pedagogickej praxe bola celoštátna konferencia učiteľov, na ktorej prednášal Dr. Bárczi z Budapešti. Konala sa 7.-8. decembra 1957.

V rámci generálnej opravy budovy školy v roku 1956 bolo zavedené elektro- signalizačné zariadenie a rozhlas, zriadená miestnosť na vyučovanie pomocou zosilňovacej aparatúry.

V školskom roku 1960/1961 mení škola svoj názov na Základnú deväťročnú školu internátnu pre nepočujúcich.

V školskom roku 1965/1966 učitelia hospitujú na školách pre nepočujúcich v Maďarsku a v Čechách. Používa sa daktylotika ako manuálna pomôcka k výraznejšej artikulácii a mimoriadna pozornosť sa venuje sluchovej výchove. V čítaní sa skúšobne používa epidiaskop. Vyučovalo sa len dopoludnia a to najviac šesť hodín, v poobedňajších hodinách sa deti venovali športu a krúžkom.

Odborníci z oblasti špeciálnej pedagogiky čerpali z poznatkov z výskumných prác, predovšetkým zo sovietskej defektológie, rozpracovanej psychológie nepočujúcich a z poľskej sociológie, keď že štúdium špeciálnej pedagogiky v tom čase nebolo ešte otvorené ako univerzitné štúdium. Podnet k jeho otvoreniu dal Viliam Gaňo, avšak jeho otvorenia v roku 1967/1968 sa nedožil. Tento odbor bol otvorení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po smrti riaditeľa školy Jaroslava Karasku v roku 1978 bola do funkcie riaditeľky menovaná Božena Kreihanslová. Škola pokračovala vo výchove a vzdelávaní orálnou metódou, na všetkých vyučovacích predmetoch sa dôraz kládol na tvorenie a rozvíjanie reči a presnú artikuláciu.

Po odchode riaditeľky na dôchodok v januári 1981 bola vo funkcii do konca školského roku Margita Pastorková a menovacím dekrétom od septembra 1981 nastúpila na post riaditeľky školy Elena Varchulíková, ktorá viedla školu až do roku 1985.

Po jej odchode do dôchodku nastúpila do funkcie Mgr. Margita Schmidtová, taktiež učiteľka tunajšej školy. Získala finančné prostriedky na opravu vonkajšej fasády budovy, okien a čiastočne bola opravená aj strecha školy.

Učitelia sa podieľali na prepracovaní učebných osnov všetkých typov škôl pre sluchovo postihnutých. Riaditeľka nadviazala kontakt so školou pre sluchovo postihnutých v Holandsku v Sint Michielsgestel. Túto ustanovizeň aj osobne navštívila s pracovníčkou Ministerstva školstva SR. Poznatky z návštevy prezentovala na metodických združeniach. Dohodla návštevu kolegov uvedenej školy, ktorí prišli v roku 1986 na pracovné stretnutie a hospitácie výchovno-vzdelávacieho procesu, aby zhodnotili jeho úroveň a našli možnosti spolupráce.

Po výrazných spoločenských zmenách v Slovenskej republike po roku 1990, bola v školstve nastolená problematika výmeny vedúcich kádrov. Na školách boli krajskými úradmi vypísané konkurzy na obsadenie miest riaditeľov škôl.

Po konkurznom konaní nastúpila do funkcie riaditeľky školy Mgr. Božena Horniaková z pozície zástupkyne riaditeľky.           

V období okolo roku 1992 vznikla na škole špeciálno-pedagogická poradňa (ŠPP) ako diagnostické centrum, poskytujúce zároveň špeciálno-pedagogickú prevenciu postihnutým deťom a ich rodinám. Špeciálno-pedagogická poradňa bola zahrnutá do siete poradenských zariadení na území SR s rezortným riadením MŠ SR.

Od roku 1993 nadviazala Mgr. Horniaková opäť kontakty s Inštitútom van Doven v Holandsku a prostredníctvom MŠ SR dohodla štúdium špeciálnej pedagogiky- surdopédie pre siedmych učiteľov a vychovávateľov školy v Sint Michielsgestel na škole van Udena. Štúdium bolo trojročné, zúčastňovali sa ho pedagógovia z Čiech a Maďarska. Prednášky sa striedali v jednotlivých krajinách. Prostredníctvom Domu zahraničných stykov sa podarilo zabezpečiť stáže na škole van Udena pre všetkých študujúcich. Štúdium bolo veľkým prínosom. Na školy sa prinieslo mnoho materiálu, nových nápadov a prístupov v práci. Na škole v Kremnici sa v priebehu jedného školského roka konalo 16 metodických združení venovaných danej problematike.

Po dovŕšení stratégie vzdelávania v orálnej metóde auditívno-verbálnym prístupom, zamerala riaditeľka pozornosť na riešenie problémov v hospodársko-ekonomickej oblasti. Počet detí s nariadenou ústavnou výchovou má neustále stúpajúcu tendenciu. Kým v roku 1991 ich bolo 17, v roku 2004 ich bolo 42. Tento nápor detí zostávajúcich v internáte počas víkendov a sviatkov vyžadoval inú organizačnú štruktúru zariadenia a samozrejme aj viac finančných prostriedkov.

Z týchto dôvodov bola riaditeľka školy nútená hľadať možnosti finančného krytia prostredníctvom rôznych projektov a spolu s vedením školy vytvárať a hľadať ďalšie možnosti pre rozvoj školy.

Funkčné obdobie riaditeľov škôl sa ustanovilo podľa zákona na päť rokov a Mrg. Horniaková nereflektovala zotrvať vo funkcii riaditeľky základných škôl pre sluchovo postihnutých ako aj školského zariadenia.

Po konkurznom konaní nastúpila do funkcie Mgr. Jánošková, ktorá od augusta 2004 vedie uvedené školy.